MOJE PUBERTÁLNE ROKY A VIERA

            Mal som obdobie, kedy sa mi prestalo chcieť chodiť do kostola. Asi by som to nenazval krízou. Ježiš sa mi zo života nevytratil, iba som stratil súvislosť medzi vierou a chodením do kostola. A i keď som mal s miestnym kňazom dobrý vzťah, nebol to on, kto ma v kostole „pridržal“.
            Možno to zavanie gýčom – ale je to pravda. Musím to povedať, že to bol môj otec, kto ma do kostola primäl chodiť. Alebo skôr moja láska k nemu. Nenútil ma, aby som tam šiel. Vedel som ale, že škrtnutím kostola by som ho dosť zranil.
            Raz som ho „nachytal“. Prišiel som zo školy, vrazil som do izby a on tam sedel. A keď zdvihol oči, mal ich plné sĺz. Pred sebou mal modlitebnú knižku a mne bolo jasné, že sa pripravuje na spoveď a – oplakáva svoje hriechy.
            V akejsi skratke som vtedy pochopil, že je veriaci a čo pre neho viera znamená. Pri všetkej svojej pubertiackej tuposti som si dokázal predstaviť, akým zásahom by bol môj nezáujem alebo odmietnutie. A to som si naozaj neprial.
            Radšej som si to, kvôli otcovi, v kostole odstál. Zapolemizoval som si s kázňou a stopoval som jednej pravidelne omdlievajúcej dievčinke, ako dlho to v ten deň vydrží.
            Táto moja aktívna neúčasť netrvala dlho. Pomerne čoskoro som opäť chodil do kostola „sám od seba“.

(Marek Vácha, Karel Satoria, Život je sacra zajímavej, str.14)